Po tom všetkom, čo sa dozvedela od sovy Elvíry, sa Malvínka nevedela dočkať Vianoc. Mamička vravela, že prídu o dva dni. Malvínke sa to zdalo ako celá večnosť. Možno sú rovnako nedočkaví aj Jurko s Johankou. A možno už majú ozdobený aj stromček. Ktovie, ako vyzerá? Či sú na ňom sviečky a gule a medovníčky... Neodolala. Musela sa o tom presvedčiť.
V dome sa svietilo, no žiaden stromček nevidela. Mamička stála v kuchyni a sústredene plnila vrecúška akousi bielou hmotou. Jurko a Johanka čakali pri stole, na sebe mali opásané farebné zásterky, aby sa neušpinili, a v rukách držali medovníčky. Až sem cítila ich omamnú vôňu. Alebo že by sa jej to len marilo? V bielom snehu sa odrazu mihlo čosi hnedé. Malvínka nemohla uveriť vlastným očiam. Medovníčky! Opäť jej ich pripravili. Neodolala a s chuťou sa do nich pustila. Bola to tá najväčšia dobrota, akú kedy ochutnala.
Za vysvietenými oknami sa stále niečo dialo. Mamička odstrihla rožky vrecúšok, jedno podala Jurkovi a druhé Johanke. Načo im len tá čudná biela hmota, ktorá sa nápadne ponášala na sneh, môže byť?
Deti sa naklonili ponad stôl. Opatrne stláčali vrecúška, z ktorých pomaličky vytekali tenučké biele nitky. Pod ich šikovnými rukami sa medovníčky menili na hotové umelecké diela.Mamička sa spokojne usmiala. Pohodlne sa posadila do kresla, do ruky zobrala klbko bielej vlny, zopár ráz ju omotala okolo kartónovej šablóny, chytila nožnice a kým sa Malvínka nazdala, na svete bolo niekoľko krásnych snehobielych brmbolčekov. Deti jasali od nadšenia. Nevedeli sa dočkať, kedy ich budú môcť spolu s medovníčkami zavesiť na vianočný stromček.
Až teraz si Malvínka všimla otecka kľačiaceho pri kozube. Spoza vysokého kresla ho vôbec nebolo vidieť. Po celý čas čosi usilovne majstroval. Keď sa konečne postavil, v ruke držal drevený stojan a z tváre mu žiarila spokojnosť z dobre vykonanej práce.Odložil kladivo a povystieral si stuhnutý chrbát.
„Poďme, deti!“ usmial sa a rukou ukázal na dvere.
Deti ani na okamih nezaváhali. Rýchlo si navliekli čiapky, bundičky, obuli čižmičky a s krikom vybehli von na dvor.
„Budeme mať stromček, budeme mať stromček!“ opakovali stále dokola. Ich radostné volanie sa ozývalo široko-ďaleko.
„Takže predsa!“ potešila sa Malvínka. Uvidí svoj prvý vianočný stromček! Srdiečko sa jej rozbúchalo od radosti.
Otecko zašiel do kôlničky. Keď sa opäť zjavil vo dverách, v rukách niesol jedličku, ktorá sa už o malú chvíľu mala premeniť na nádherný vianočný stromček.
„Pomôžem ti!“ zakričal Jurko.
„Aj ja, aj ja,“ výskala Johanka.
„Dobre teda,“ prikývol otecko súhlasne. Schytil stromček za jeden koniec, deti za druhý a spoločne kráčali späť k domu, kde ich na priedomí čakala mamička. Popoludní začalo znova husto snežiť. Napadlo asi desať centimetrov čerstvého snehu. Deti sa zabárali až po kolená, no nezdalo sa, že by im to čo i len trošičku prekážalo.
Ešte aj teraz snehové vločky v hustých chumáčoch radostne tancovali vzduchom a sťažovali Malvínke výhľad. Natiahla krk, aby lepšie videla. V tej chvíli sa Jurko s Johankou pozreli presne jej smerom. Preľakla sa a rýchlo sa prikrčila k zemi. Deti sa však len usmiali, nenápadne jej zakývali a spolu s oteckom zmizli za zatvorenými dverami.
Úryvok z knihy Malvínkine Vianoce (2019)
