„Aké je vaše rozhodnutie, Plukovník?“ spýtal som sa ticho.
Otočil sa, siahol do poličky a vytiahol z krabičky cigaru. Bola to kvalitná značka. Vložil ju do orezávača a bleskovým sekom ju orezal. Potom vytiahol vreckový plynový zapaľovač, nastavil výšku plameňa a ohrial koniec cigary. Vyzeral pokojne a zdalo sa, že moju otázku prepočul a že je svojou činnosťou úplne zamestnaný.
Lenže ja som Plukovníka za tie roky služby dobre poznal a jeho praktiky som už dávno prehliadol. Bolo to zlé – pre mňa to bolo zlé.
„Lian,“ konečne sa otočil ku mne a otvoril ústa. „Nebudeme si nič nahovárať. “ Zabodol svoj oceľový pohľad do mojej tváre. Jeho veľká rezná rana na líci, ktorou ho ktosi poznačil nožom, sfialovela. Tá rana sa dala odstrániť alebo upraviť jednoduchou plastickou operáciou, ale on na seba takmer vôbec nedbal. Bol dvakrát rozvedený. Ani jedna manželka to s ním jednoducho nevydržala. Nie, že by on nechcel, na vine bola táto práca. Raz kdesi spomenul, že dostal od každej podmienku, aby odišiel a našiel si inú prácu.
V podstate som ich chápal. On však zostal s nami. Bol to skvelý človek.
A teraz? Čo bude teraz?
„Pracujeme spolu už sedem rokov. Si jeden z mojich najlepších mužov. Vždy si bol spoľahlivý, preto som ti zveroval najťažšie akcie. To, čo sa stalo, môže sa stať každému z nás. Nič ti nevyčítam. Bola to len otázka času. Aj my sme len obyčajní ľudia, ktorí robia chyby.“
Vstal som a pozeral naňho ako na teľa s dvomi hlavami. Otvoril som ústa a povedal: „Plukovník, pri všetkej úcte...“
Lenže on len mávol prudko rukou a povedal: „Zostaneš na oddelení. Potrebujem ťa a mám pre teba prácu, o ktorej som už dlho uvažoval, ale nenašiel som schopného človeka. A ty si práve ten pravý. Pravdupovediac, tvoje nečakané zranenie mi prišlo vcelku vhod. Si a zostaneš jedným z nás, máš nezameniteľné skúsenosti, nemysli si, že ťa pustím preč. Na to zabudni! Keby si mal nejaké žabomyšie myšlienky, pošlem po teba Peteho s Ozzym, už som s nimi o tom hovoril. Ozzy mi sľúbil, že ak sa nebudeš chcieť podvoliť, privedú ťa za uši... Premysli si to,“ pristúpil ku mne a priateľsky ma objal. Ako otec. „Keď doladím dnes niektoré veci, všetko ti vysvetlím. Môžeš ísť.“
Lenže mňa môj otec nikdy neobjal, pretože som ho nepoznal.
„Zajtra o deviatej ťa chcem v tejto kancelárii. A nezabudni na Ozzyho a Peteho...,“ bolo posledné, čo som počul.
Vošiel som do stanice metra a bezcieľne nastúpil do vlakového vozňa. Trasu, po ktorej sa rútil vlak, som neriešil. Pred očami cestujúcich sa mihali stanice, ktoré prichádzali a odchádzali. Niektorí z nich vystupovali a iní zase nastupovali.
Po mnohých minútach som podvedome zaznamenal monotónny hlas, ktorý oznamoval, že sme na Malostranskej stanici. Vystúpil som. Ktosi do mňa nešetrne vrazil. Nesledoval som, kto to je. Len som sa otočil a ramenom som ho odpéroval preč. Hnusne zahrešil. Kašľal som naňho.
Bol som úplne perplex.
Úryvok z knihy Posledná šanca (2024)
